Stál som pred klubom s cigaretou medzi perami. Jej chladné zafírové oči sa mi dívali až do mozgu. Aspoň tak som sa cítil. Aj napriek tomu pocitu som v už sebe nevedel nájsť tú nervozitu, ktorá tu ešte pred chvíľou bola. Chvenie na končekoch prstov len dotváral pocit motýľov v bruchu keď som sa na ňu pozrel. V mesačnom svetle bola ešte výraznejšia a jej pohľad ostrejší. 

Potiahol som si z cigarety. Stiahol som naraz asi štvrtinu. V hlave mi behali zjavné pravdy, ktoré cez deň niesu až tak zjavné. Usmieval som sa. Nebol to ale pobavený úsmev, skôr úsmev zo zvedavosti čo nové sa dozviem dnes. 

Ona však bola ticho. Kamenná no živšia ako čokoľvek iné čo existovalo na tomto svete. Temná no úprimná. Nebola tak nádherná ako iné, nebola ani ideálna. Ukázovala mi však to čo, som si potreboval uvedomiť. Vždy na to šla priamo, bez zbytočných slov. Nešla po tých, ktorí sa skrývali v kútoch preplených klubov. Nebola ani výrazná, vždy zahalená v čiernom. Nechala sa zahaľovať dymom z mojich cigariet no nikdy sa nenechala opiť ničím lacným. Nikdy som ju nevidel cez deň. Ukazovala sa len vtedy, keď Mesiac vyšiel na oblohu a prvé špinavé duše vchádzali do podzemí. Vždy zmizla pred svitaním. Stratila sa ako všetky spomienky na noc, ktoré sa utopili v horkej chuti pohára.

A keď raz za čas prehovorila, bolo to tvrdé. Niekedy viac ako by som si prial. 

,,Pozri sa na to zo svetlej stránky…” To mi zvykla šepkať do ucha keď videla, že ma ovláda nepokoj z reality. To mi povedala aj teraz keď mi vybrala cigaretu spomedzi pier a hodila ju pod svoje podrážky. 

Chcela mi pripomenúť ako rýchlo plynie čas. Zbesilo, bez úmyslu zastaviť. Pripomínala mi, že dávne pokojné, bezstarostné dni boli už len spomienkou, ktorá sa viac blížila ku karme ako k realite. Že už nič nieje ako kedysi.

Prítomnosť bola temná, niekedy až priam apokalyptická. No koniec sveta bol ešte ďaleko, stratený kdesi v neistej budúcnosti, ktorú mi však ona nechcela odhaliť. Skrývala ju po vreckách, ktoré si starostlivo strážila. Vraj sa ma to netýka, bol som jeden z tých šťastných, kto sa narodil príliš skoro aby tú agóniu zažil. No aj napriek tomu sa mi zdalo, že v ktorýkoľvek deň sa môže všetko zrútiť a nič už nebude ako bolo doteraz. Tak ako dnešok nie je ako včerajšok. Noci sú krátke a dni vyčerpávajúce. 

Keď som bol s ňou tak som videl. Jasne a zreteľne. Alebo som si to aspoň myslel. Pri nej som si nebol ničím istý. Aj keď stála pri mne a mohol som sa na ňu dívať, vedel som, že naozaj pri mne nie je. Bolo to čosi ako nejaký zvrátený sen. Nočná mora. Chcela ma chytiť za ruku no nemohla. Naše ruky sa neustále míňali ako keby ona sama bola vzduchom. Len vedľajším produktom mojej mysle. 

Stále sa jej však podarilo dotiahnuť ma späť dole kde sme sa museli predierať pohľadmi, ktoré súdili eufóriu, v ktorej sme sa nachádzali.

Nikdy môj bok neopustila. Už nemohla. Videl som priveľa. Točila sa okolo mňa ako had, ktorý mi na špičke jazyka poskytuje poznanie.

Videl som aj tie plamene, ktoré nesie za tým chladným pohľadom. Videl som každý kúsok jej tela, ktoré inak zostáva úplne zahalené pred očami tých, ktorí ešte nie sú pripravení. Nie sú pripravení vidieť tú pravdu – to, že svetlejšia stránka neexistuje. Je to obyčajná náplasť, ktorú využívala aj ona sama. Ako vtip. Ako takú malú zábavku, ktorou mi vždy chcela pripomenúť,  že ona je tá jediná, ktorá je naozaj skutočná a urobí ma šťastným. 

A keď si na konci noci vydýchla a zmizla v tieňoch, necítil som nepokoj. Vedel som, že sa uvidíme opäť. Bol som si tým istý. Zreteľnejšia, úprimnejšia, tajomnejšia. A keď si ráno ľahnem do postele, zaspávam a snívam o konci sveta.

Možno príde skôr, ako by jeden čakal.