“Nižšie odseky sú fragmenty spomienok z jedného studeného októbrového večera. Už nikdy nezistím, čo sa v ten večer presne stalo ale viem, že pôvodný plán bol ísť na Gleba.“

V hlave si neviem vybaviť súvislý obraz.  Pamätám si len horkú chuť v ústach a refrén z “Go-Go-Go”. Bol som zrejme dosť v tlaku lebo som si ráno našiel v poznámkach odkaz pre seba od seba v ktorom sa písalo, že sa mám viacej baviť s rodičmi a že sa mám začať milovať. Na ruke som mal perom napísané @broken.dreams.always. Takže čo sa vlastne stalo?

———————————

Chodím rýchlo a som dosť zamyslený, v ústach mi dohorieva zvyšok špeku. Pod nohami mi praská rozbité sklo a vedľa mňa periférne vidim blikať blikať starú halogénku. Viete, že sa práve chystáte vojsť od maximálneho pajzlu vtedy, keď klub nemá žiadne okná a jediné, čo vás uisťuje, že idete dobre je hlasovka z directu.

 Strih. Sedím niekde pod zemou no niesom tam, kde mal koncert prebehnúť. Na dverách visí plagát s nápisom “Free your mind and fly high”. Som celkom mimo svojej komfortnej zóny no úzkosť z neznámeho vo mne paradoxne vyvolávalo jemú extázu. Od kedy som prišiel ubehla hodina veľmi rýchlo. Hneď ako som si uvedomil svoju existenciu som si všimol vedľa mňa nízke dievča vo vysokých silikonových podpätkoch. Z polovičky vety, ktorú som reálne zachytil som si poskladal, že tu pracuje. Mala dlhé čierne vlasy, sýto červený rúž a opýtala sa ma, aké som znamenie a že ak som blíženec, tak dnešok je osud. Hovorí, že pozná dobrý klub v Prahe a že by sme tam spolu mohli ísť. Strih.

Ťahá ma za ruku sebavedomo. Tlačili sme sa cez ľudí a ponáhľali sme sa – utekali sme pred verziami seba, ktoré preberú kormidlo za svitu. V tomto bode si už nepamätám, v ktorom klube som. Stlmené dramáče v pozadí robili v mojej hlave bordel. Rovnako ako som jej urobil bordel zo šiat. Ani neviem ako no zrazu sme sa ocitli niekde. Mohol to byť hotel, ale kľudne aj záchod v backstagei. V ústach som mal vlasy, v rukách zadok a na krku pery. Vedel som, že keď ráno výjde slnko už sa na seba takým pohľadom nepozrieme. Necítim vôbec nič.

Sedíme na balkóne a v tom momente by som prisahal, že sme si vedeli čítať z očí. Rozmýšľam nad tým, ako poznáme najmenej práve samých seba. Fascinuje ma, ako tie najtemnejšie časti mňa ma vždy posunuli najďalej. Pár hodín dozadu som ju udrel od rozkoše a teraz si ukazujeme najtemnejšie kúty duše a jediný, kto nás počuje je vesmír, ktorý toto možno celý čas aj plánoval. Sľúbili sme si, že ostaneme kamarátmi a nikdy si nebudeme klamať. Bol to jej nápad, pretože si na ruku chcela dať vytetovať “Friends don’t lie”. Bola trošku naivná na to, čo robila v živote. 

Zvyšok spomienok mi už nedáva veľký zmysel. Možno by som si aj na niečo spomenul, keby mi do tej opice nepičoval Maťo s tým, že už nikdy nepôjde na Gleba triezvy.